Umenie ako dramatizácia bolo druhým podujatím v rámci projektu APVV-22-0397: „Naturalizmus a konštruktivizmus ako konkurenčné alebo komplementárne programy.“ Uskutočnilo sa 9. 5. 2024 na pôde Filozofickej fakulty UK v Bratislave. S rovnomennou prednáškou na ňom vystúpil prof. Richard Schusterman (Florida Atlantic University, USA), pragmatistický filozof estetiky.
Jadrom prednášky bola Shustermanova charakterizácia umenia ako dramatizácie, ktorou sa inšpiroval od Henryho Jamesa. Rečník sa nesnažil predložiť definíciu umenia, ktorá by určila nevyhnutné a postačujúce podmienky pre umenie. Takéto „esencialistické“ definície umenia odmieta a považuje za neúspešné s odôvodnením, že umenie nie je prirodzený druh. Svoju vlastnú charakterizáciu umenia ako dramatizácie predpokladá ako užitočnú pre vysvetlenie niektorých prvkov umenia.
Charakterizácia umenia ako dramatizácie v sebe spája estetický naturalizmus a historicizmus a ich explikácii rečník venoval najviac priestoru. Estetický naturalizmus charakterizoval ako názor, že umenie je prejavom ľudskej prirodzenosti a potrieb. Kým pre Aristotela bolo umenie vyjadrením potreby po imitácii a harmónii, pre Nietzscheho prejavom „živého činu“, pre Deweyho živej bytosti. Ide o prevládajúci názor v evolučných teóriách umenia, podľa ktorých má umenie adaptačnú hodnotu, pretože vedie k spájaniu ľudí, bystreniu rozumu, ostreniu percepcie a pestovaniu manuálnej zručnosti, pričom ide zároveň o zdroj potešenia a radosti.
Historicizmus, na druhej strane, chápe umenie ako modernú kultúrnu inštitúciu, tvorenú sociálnou konvenciou. Pre zástancov tohto smeru, medzi ktorých patrí Pierre Bourdieu a Arthur Danto, je umenie to, čo je zasadené a prijaté vo svete umenia. Umenie preto, podľa týchto autorov, nie je umením pre svoju formu ani pre potešenie, ktoré prináša.
Pragmatistická teória umenia, s ktorou Shusterman do tejto diskusie vstupuje, vníma naturalizmus aj historicizmus ako problematické. Kým naturalizmus podľa neho nedokáže vysvetliť historické vplyvy na povahu umenia, historicizmus má problém vysvetliť fakt, že umenie sa javí ako univerzálna vlastnosť ľudských spoločenstiev. Tieto dve teórie sa však dajú zlúčiť, argumentuje Shusterman, do novej teórie zvanej pragmatický pluralizmus. Kľúčovými pojmami pre pochopenie umenia ako dramatizácie sú scéna a rámec, ktoré rečník, zdá sa, chápe zameniteľne. Scéna alebo rámec sú tým, čo ohraničuje a zároveň zosilňuje skúsenosť. Umenie je tvorené tým, že sa pre dielo utvorí rámec, ktorý môže byť chápaný doslovne ako rám obrazu, alebo prenesene, ako kontext v ktorom je dielo situované – napríklad múzeum, galéria alebo jednoducho fakt, že niečo nazveme „umením“. Je to najmä scéna/rámec, ktoré robia umelecké dielo umeleckým dielom, a to následne slúži pre ostrenie percepcie a prináša schopnosť vnímať zvýšený význam v inak bežných udalostiach.
Na otázku, ako sa jeho názor líši od historicizmu, rečník odpovedal, že v jeho prípade nakoniec záleží aj na povahe skúsenosti, ktorú umelecké dielo prináša, a nielen na rámci. Zdôraznil, že dichotómiu medzi naturalizmom a historicizmom vníma ako problematickú a že tieto dva smery môžu byť komplementárne. Na otázku estetiky (resp. jej nedostatku) v pornografii rečník odpovedal, že estetickým problémom pornografie je fakt, že všetko je ukázané, a tým pádom nie je nič ponechané na predstavivosti, čo pornografické „dielo“ ochudobňuje. Zvyšné otázky sa týkali Shustermanovej filozofickej inšpirácie a jeho názoru na súčasnú analytickú filozofiu, na poli ktorej sám pracoval predtým, než sa priklonil ku pragmatizmu. Shustermanovými hlavnými inšpiráciami bol Rorty, kritická teória, i Wittgenstein a Austin, práve pre pragmatistické dimenzie ich prác. Súčasnú analytickú filozofiu vníma rečník kriticky. Domnieva sa, že tento filozofický smer je kultúrne izolovaný a že je bežným úkazom, že starým myšlienkam sa dávajú nové mená a vydávajú sa za prelomové objavy.
Adam Greif
